LAPAČ SNOV (Mudr. Svetlana Abramová)

Detské fantázie ako spôsob organizácie psychického zážitk

Myslím si, že mnohí z nás mali v detstve nad posteľou zavesený „lapač snov“ – amulet pôvodných obyvateľov Ameriky určený na ochranu spiaceho. Podľa ich tradície sa v jeho sieti zachytia zlé sny, zatiaľ čo dobré cez ňu voľne prejdú. V istom zmysle spočíva práca detského terapeuta práve v tomto – zachytávať zamotané fantázie, ktoré bránia tomu, aby psychický zážitok nadobudol zmysel. Svoju sieť spúšťame do najnediferencovanejších vrstiev psychiky a nielenže zachytávame „zlé“, zamotané sny a fantázie, ale ich aj rozmotávame a uvoľňujeme, čím im umožňujeme neškodne prešmyknúť sa ďalej.

Koncept nevedomej fantázie patrí medzi tie psychoanalytické koncepty, ktoré síce neustále používame, no zároveň je prekvapivo ťažké ich jednoznačne definovať. „Len čo sa pokúsime dosiahnuť jasnosť v teoretických definíciách, ocitneme sa ponorení do vášnivých talmudických interpretácií“ (Šmulik).

Samotný koncept opísal Freud už vo svojich najrannejších prácach (termín sa prvýkrát objavil v liste Fliessovi z 21. septembra 1897) a je nám natoľko známy, že sa natíska otázka: je ešte možné povedať o ňom niečo nové alebo klinicky významné? No bez ohľadu na to, ako dobre poznáme termín „nevedomá fantázia“, on zostáva nejednoznačný a nejasný.

Náročnosť jeho definovania pramení predovšetkým zo skutočnosti, že nevedomá fantázia nám nikdy nie je priamo prístupná. Vedomú fantáziu môžeme, samozrejme, ľahko a bezprostredne opísať; možno ju ľahko rozpoznať vo verbálnej podobe alebo v inej forme jej stelesnenia. Existenciu nevedomej fantázie však možno iba predpokladať. Usudzujeme na ňu na základe dôsledkov, ktoré zanecháva.

„Existenciu nevedomej fantázie predpokladáme na základe symptómov, snov a iných derivátov. Len čo je však vyjadrená, stáva sa vedomým prejavom, vedomou fantáziou. Ako potom môžeme opísať nevedomú fantáziu?“ (Beres)

Nevedomá fantázia je ako ryba z abysálu1: hlboko vo vnútri je celá a živá, ale no len čo ju vytiahneme na hladinu, može sa roztopiť a stráca svoj tvar, pretože nie je utkaná z jasnosti, ale z náznakov. Rovnako ako sen – kým

ste v ňom, sen je živý a skutočný, ale keď sa ho pokúsime zachytiť slovami, rozpadne sa, akoby nikdy neexistoval.

Možno prave preto sa o nevedomej fantázie dá s istotou povedať len jedno: „Psychoanalýza sa bez nej nezaobíde“ (Sandler a Sandler, 1984, s. 394).

Podľa Freuda je fantázia typom myslenia, ktorý uspokojuje želanie, vyvolane pudom. Keďže neuspokojená túžba môže narušiť duševnú rovnováhu, fantázia umožňuje jej realizáciu v duševnom priestore, čím sa zmierňuje tlak pudov. Áno, fantázia určite odráža a obsahuje neustály tlak vychádzajúci z pudov (5), ale moderní autori ju vnímajú oveľa širšie.

Moderné koncepcie nám umožňujú identifikovať niekoľko dôležitých charakteristík nevedomej fantázie:

po prvé, odráža prácu celej psychiky, nielen Id;

Na základe prác Arlowa, Beresa, Dowlinga a mnohých ďalších autorov možno povedať, že vo vedomej skúsenosti môžu byť reprezentované iba fragmenty nevedomej fantázie. Tieto fragmenty však nemusia nevyhnutne pochádzať výlučne z inštinktívnych túžob. Môžu tiež odrážať aktivitu Ega a Superega.

Arlow túto myšlienku ďalej rozvíja a poukazuje na to, že fantázie sa zoskupujú okolo určitých základných inštinktívnych túžob. Tá istá túžba môže byť stelesnená v širokej škále fantázií. Niektoré z nich sa stávajú zdrojom intrapsychického konfliktu a nadobúdajú patogénny charakter, zatiaľ čo iné niekedy nemusia spôsobiť žiadny konflikt a za normálnych okolností sú typicky ľahko dostupné vedomiu bez toho, aby vyvolávali úzkosť.

Beres považuje organizáciu potrieb do podoby túžob a fantázií za jednu z funkcií Ega. Fantázia preto nie je chaotickým útvarom, ale „štruktúrovanou mentálnou reprezentáciou“ – jedinečnou verziou reality. Inými slovami, fantázia nie je iba derivátom túžby, ale výsledkom práce psychiky pri organizovaní skúseností.

Po druhé, fantázia spája minulosť, prítomnosť a budúcnosť a existuje ako komplexný scenár, nie ako izolovaný obraz;

„Primárne fantázie“, ktoré opísal Freud (1917, s. 370 – 371), podľa Gersona nepredstavujú jednotlivé obrazy, ale naratívy, komplexné scenáre, „zahŕňajúce želania, obavy, rôzne mentálne procesy a materiálne riešenia. Majú tiež vlastnosti mýtu alebo legendy, ktoré transformujú niečo nemysliteľné a vytvárajú príbeh, ktorý možno vizualizovať a odovzdávať z generácie na generáciu“ (Fiumara, 1992).

Podobne ako mýtus, aj nevedomá fantázia súčasne vysvetľuje pôvod zážitku a naznačuje možné spôsoby jeho ďalšieho prežívania. V tomto zmysle

nevedomá fantázia organizuje retrospektívne aj prospektívne štruktúrovanie zážitku – štruktúruje pamäť aj očakávania, a nie je iba záznamom „peripetií želania“ (F). Práve táto vlastnosť nevedomej fantázie umožňuje dieťaťu nielen prežívať jednotlivé udalosti, ale aj prepájať ich do súvislého príbehu, a tým dávať tomu, čo sa deje, zmysel

Po tretie, ak prvé dve charakteristiky opisujú pôvod a štruktúru nevedomej fantázie, tretia sa týka jej hlavnej psychologickej funkcie – fantázie štrukturujú a organizujú duševnú skúsenosť;

„Nevedomá fantázia je zásobárňou významu v psychike,“ hovorí Scott Dowling. Tým robí ďalší dôležitý krok. Kým Beres zdôrazňuje štruktúrovanú povahu nevedomej fantázie, Dowling presúva dôraz na jej funkciu. Fantázia neexistuje iba ako mentálna reprezentácia, ale aj ako mechanizmus, ktorý dáva zmysel prežívanej skúsenosti.

Nadväzujúc na Arlowovu líniu uvažovania tvrdí, že fantázie sú psychické útvary, ktoré sa usilujú štruktúrovať zážitok a asimilovať afektívne zaťažené, neintegrované duševné stavy. Fantázie organizujú tieto stavy do celkom koherentnej, afektívne unesiteľnej organizácie významu.

Jedna časť týchto neintegrovaných stavov súvisí s pudovými impulzmi – telesnou a emocionálnou stimuláciou a intimitou na orálnej, análnej a genitálnej úrovni, ako aj so zvedavosťou a potrebou porozumieť počatiu, narodeniu, súťaženiu, odplate a smrti. Patria sem napríklad pokusy odpovedať na otázku, ako sa dieťa dostane do matkinho brucha, fantázie o orálnom oplodnení (matka niečo zjedla), fantázie o análnom pôrode či oidipských víťazstvách a prehrách atď.

Druhú časť tvoria problémy vyplývajúce z prežívania bezmocnosti tvárou v tvár opusteniu, odlúčeniu, strate, kastrácii či pocitom viny. Fantázie o všemohúcnosti a kontrole predstavujú príklady rozšíreného úsilia o asimiláciu skúsenosti bezmocnosti. Fantázia falickej ženy je ďalším známym príkladom fantázie zameranej na zmiernenie kastračnej úzkosti.

Arlow chápe utváranie fantázií ako osobitný prípad všeobecnejšej funkcie Ega – transformácie zmyslových dojmov a vonkajších udalostí na psychický zážitok. Vonkajšie udalosti aj tlak pudov sa stávajú psychickym zážitkom. Každý takýto akt utvárania zanecháva nový psychický útvar. Ten sa zase stáva súčasťou existujúceho systému významov, ku ktorému sa pripájajú nové dojmy a nové prejavy pudov. Postupne tak vznikajú čoraz zložitejšie štruktúry zážitku.

Inými slovami, nevedomá fantázia realitu ani tak neskresľuje, ako ju robí psychologicky znesiteľnou. Táto organizujúca funkcia nevedomej fantázie

je obzvlášť zreteľná v detstve, keď sa dieťa usiluje predovšetkým pochopiť a usporiadať svet okolo seba. Keďže detské myslenie prirodzene prepája všetko so všetkým, tieto verzie reality sa často ukazujú ako mätúce a protirečivé. Dieťa si preto ľahko vytvára súvislosti medzi udalosťami, ktoré sa dospelému zdajú úplne nesúvisiace. Dieťa si nefantazíruje preto, aby uniklo realite. Fantázia je jeho prvým spôsobom, ako realitu pochopiť.

A.Brafman uvádza nasledujúci príklad:

Sarah mala dva a pol roka. Bola k nemu odporučená pre závažnú fóbiu – približne šesť mesiacov nedovolila matke, aby ju kúpala. Každý pokus o kúpanie sa stretol s plačom a zúfalým odporom.

„…V ambulancii sa Sarah so mnou odmietala rozprávať. Kým jej mama hovorila, Sarah sa jej ticho pridŕžala… Potom prešla k stolu s hračkami a začala kresliť – nakreslila vodorovné červené čiary cez stred papiera. Potom pridala zelené kruhy vedľa červených čiar a rad pestrofarebných čiar. Spýtal som sa jej, čo nakreslila – mlčala. Po niekoľkých ďalších neúspešných pokusoch ma zrazu niečo napadlo. Spýtal som sa Sarah, či by bola ochotná povedať svojej mame, čo nakreslila, keby som na chvíľu odišiel z miestnosti. Sarah sa usmiala a prikývla.“ Brafman vyšiel z miestnosti.

O niekoľko minút ho mama zavolala späť. Keď vošiel, povedala mu, že Sarah nakreslila akvárium a červené čiary predstavovali zlatú rybku. Potom si spomenula, že pred niekoľkými mesiacmi Sarah vyhrala v parku zlatú rybku, ktorá krátko nato uhynula. Neuvedomila si, aký hlboký dopad mohla mať táto strata na jej dcéru.

Povedal som, že teraz už chápem záhadu: Sarah sa bála, že aj ona by mohla zomrieť vo vode, tak ako rybka. Jej mama sa neveriacky zamračila, no Sarah sa usmiala a schúlila sa jej do lona. Mama sa spýtala, čo má robiť ďalej, a ja som odpovedal, že možno už netreba robiť nič, pretože Sarah jasne ukázala, že mi rozumie a súhlasí s tým, čo som povedal.“

Na jednej strane Sarahina psychika vytvorila fantazijný scenár, ktorý dal zmysel nepochopiteľnej a desivej udalosti. Na druhej strane práve tento scenár, ktorý spojil to, čo spolu nesúviselo, usporiadal jej následné prežívanie kúpania.

Odkedy sme sa zoznámili s prípadom Malého Hansa, bohatstvo fantázií malých detí o ich análnych produktoch sa stalo neoddeliteľnou súčasťou psychoanalytického poznania. Keďže výkaly sú pre dieťa vnímané ako niečo, čo sa pohybuje vo vnútri a von z tela, dieťa ich môže ľahko stotožniť napríklad s bábätkom alebo preživať defekáciu ako stratu časti seba samého.

Nikita má tri a pol roka. Kým si zvyká na prostredie a začína sa hrať, jeho mama, viditeľne v rozpakoch a s použitím najrôznejších eufemizmov, sa sťažuje, že Nikita odmieta kakať do nočníka. Pred niekoľkými mesiacmi sa rozhodla prestať používať plienky a odvtedy sa buď niekam schová a vykaká sa do nohavíc, alebo niekoľko dní zadržiava stolicu. Nepomáha presviedčanie, dohováranie, hry ani autíčko v tvare nočníka.

Hovorím jeho mame, že Nikita sa možno bojí kakať do nočníka a že pre dieťa, ktoré dovtedy nosilo plienky, to môže byť naozaj desivé. Nikita sa prestane hrať s autíčkami, príde k mame, oprie si hlavu o jej rameno a veľmi pozorne počúva náš rozhovor. Hovorím jej, že je to naozaj desivé, keď do nočníka padá hovienko; človek by si myslel, že sú to kúsky jeho tela, ktoré sa odlamujú a odpadávajú. A zrejme nikto Nikitovi nepovedal, že je to jedlo, že si ho vezme do úst, potom to prejde do žalúdka, strávi sa a zvyšky sa potom vykakajú. Po tom všetkom sa Nikita vráti k svojim hračkám a ja dokonca navrhnem mame, aby doma rozobrala jednu hračku, aby Nikitovi nazorne ukázala, ako sa mu kúsky jedla dostanú do úst a potom von. Mama mi na druhý deň zavolala a povedala, že Nikita sa kludne vykakal do nočníka.

Sarah aj Nikita sa snažili pochopiť zážitky, ktorým ešte nedokázali porozumieť. Išlo o pokus psychiky vytvoriť takú verziu udalostí, ktorá by bola pre dieťa zrozumiteľná. Ak však náhodou spojí to, čo spolu nesúvisí, takáto fantázia už nemôže voľne „prekĺznuť“ do hlbín.

Niekedy sa nám podarí zasiahnuť včas a tento uzol rozpliesť. Inokedy však ubehnú roky, jeden význam sa vrství na druhý, verzia reality postupne zarastá spleťou zamotaných nití a jej rozpletanie si vyžaduje oveľa viac času.

Pavol má osem rokov. Má o dva a pol roka mladšieho brata. Je to vysoký, bacuľatý a trochu nemotorný chlapec. Prišiel pre tiky – trhá rukami, žmurká a myká krkom. Tiky prežíva ako cudzie, ich lokalizácia sa môže meniť, objavujú sa častejšie vo večerných hodinách a zhoršujú sa pri emocionálnom zaťažení.

Pri prvom stretnutí Pavol nakreslil loď a muža, ktorý natieral jej bok. Keď som sa ho spýtala, kde je na obrázku on, odpovedal: „Ja budem ten pásik, kde sú zmiešané štyri farby.“ Spýtala som sa: „Je tam toho toľko pomiešaného, že cítiš úzkosť alebo vzrušenie?“ Odpovedal: „Trochu.“

Začali sme sa stretávať raz týždenne.

Pavol bol očakávaným a vítaným dieťaťom. Podľa matky prebiehal prenatálny, perinatálny aj postnatálny vývin bez komplikácií. Bol dojčený do jedného roka, približne v dvoch rokoch sa naučil používať toaletu a v tom istom veku nastúpil do materskej školy, na ktorú si dobre zvykol.

Počas matkinoho druhého tehotenstva sa rodina presťahovala k rodičom otca. Otcova matka je baptistka a medzi ňou a Pavlovou matkou dochádzalo k častým hadkam. Matka predčasne porodila a druhé dieťa sa narodilo ako sedemmesačné.

Do piatich rokov nemal Pavol žiadne výraznejšie ťažkosti. Tiky sa objavili v období, keď v rodine prebiehali intenzívne konflikty so svokrou týkajúce sa spoločného bývania. Vo veku ôsmich rokov sa znovu objavili po zmene školy a presťahovaní do nového bytu

Pavol je spoločenský a zhovorčivý. Rád sa hrá, kreslí a ľahko nadväzuje kontakt. Postupne sa v jeho hre čoraz výraznejšie objavujú sexuálne témy: hrá sa s hadmi, pohybuje a rozťahuje nohami bábik, strká im do rozkroku paličku od lízanky, Spiderman jazdí na žralokovi a podobne.

Rozprávame sa o tom, že nerozumie tomu, odkiaľ pochádzajú deti. Vie, že že gény matky a otca sú prepojené, no stále mu nie je jasné, ako sa dieťa dostane do maminho brucha. Medzi mamou a otcom existuje akési tajomstvo, ktoré by veľmi rád rozlúštil, no nedokáže to, a to ho veľmi znepokojuje.

Sedenie 27

Najprv hovorí o zbraniach, pištoliach, guľomete a mieridlách

– Možno zbrane sú to, čo majú chlapci, a mieridlá sú to, čo majú dievčatá?

Prikývne, nakreslí mieridlá, prečiarkne ich a začne šrafovať.

– Toto je taká alarmujúca téma, že ju chceš prečiarknuť?

Prikývne, vezme pero a začne ním prepichovať papier, ktorý drží v ruke.

– Vieš, čím sa líšia dievčatá od chlapcov?

Pokračuje v prepichovaní dier do papiera.

– Dievčatá majú otvor, do ktorého môžu chlapci vstúpiť.

Usmeje sa, tiky prestanú, pokrčí papier.

– Otvor! Tu to je! (strká pero do gule) To je ono! (rozbije hrčku) Otvor! (schováva kúsky za chrbtom) Máš nožnice?

Vezme nožnice, vytvorí obrázok 1. Položí si ho na tvár, nie je veľmi spokojný s výsledkom. Vezme ďalší papier, urobí v strede krížový rez, pozrie sa na vzniknutú medzeru, položí papier na stôl, prehne narezanú časť a odstrihne ju pozdĺž okraja.

– Myslíš si, že dievčatám sa niečo odreže, aby vznikol otvor?

– Áno.

– Možno si myslíš, že keď sa chlapcom niečo odreže, keď sa niečo odreže z teba, staneš sa dievčaťom?

– Nie.

Pozerá sa cez otvor. Opäť nie je spokojný, snaží sa ho zväčšiť a pretiahnuť si ho cez hlavu. Papier sa roztrhne. Vezme ďalší a vytvorí obrázok 3. Skúša si ho – hlava prejde otvorom a papier mu visí na krku.

– Možno premýšľaš nad tým, ako by sa dieťa mohlo dostať cez takýto otvor?

Prikývne. Jeden po druhom takto vystrihuje niekoľko papierov (5 – 6). Niektoré sa mu na hlave roztrhnú, iné nie.

– Máš papier veľkého formátu?

– ??

– Aby sa cez otvor dostalo celé telo.

– Myslíš, ako si sa mohol dostať von? (Prikývne.) Ale keď si sa narodil, bol si malý ako táto bábika. (Vyzerá prekvapene.)

Pokračuje vo vystrihovaní.

– Nožnice sú preč. (Strčí do otvoru nožnice, potom škatuľku s obrúskami, gumenú bábiku.) Všetko je tiež preč!

– Možno sa bojíš, že všetko, čo sa dostane do tohto otvoru, zmizne bez stopy? (Usmeje sa a prikývne.)

Mama mi oznamuje, že tiky zmizli. Pavol odchádza do tábora na „last minute“ pobyt a potom sa začínajú letné prázdniny. Súhlasí ešte približne s dvoma záverečnými sedeniami na rozlúčku.

Ak sa nevedomá fantázia podieľa na organizácii mentálnej skúsenosti, vynára sa nasledujúca otázka: do akej miery je oprávnené porovnávať nevedomú a vedomú fantáziu? V praxi aj v teórii sa snažíme rozlišovať medzi vedomou a nevedomou fantáziou. (Melanie Klein dokonca navrhla písať ju s „ph“ – „phantázia“.)

Je to však skutočne nevyhnutné? „Naše chápanie úlohy nevedomej fantázie bolo výrazne obmedzené pokusmi vytvoriť príliš ostrú deliacu čiaru medzi nevedomým a vedomým“ (Beres). V skutočnosti takáto hranica neexistuje. Inými slovami, hranica medzi vedomou a nevedomou fantáziou sa ukazuje ako oveľa priepustnejšia, než sa zvyčajne predpokladá.

Ako píše Kubie (24): „Nikdy nie sme úplne bdelí ani úplne spiaci. Sú to relatívne, nie absolútne pojmy. Časti nás spia počas bdelosti a časti nás sú bdelé počas spánku; medzi týmito stavmi existujú všetky možné stupne aktivity a nečinnosti.“

Táto relatívnosť hranice medzi fantáziou a realitou je obzvlášť zreteľná v ranom detstve, keď procesy psychickej integrácie ešte prebiehajú. Na začiatku života je naša psychika neintegrovaná, zároveň však smeruje k

integrácii a diferenciácii. V raných štádiách vývinu fantázia ešte nestojí v protiklade k realite. Preto chobotnica pod posteľou alebo kostlivec v skrini majú pre dieťa rovnaký stupeň psychickej vieryhodnosti ako materská škola alebo škola.

„ U sedemročného v tapetách aj žijú čulí Gaskonci, aj Čeburaškov mokrý noštek, potom dva kone, jeden, druhi,

a plnoprsnaya Kukuňa…

najlepší priateľ, hrozný démon,

on ma tri nohi a pol hlavý…

on sa volá Agamumumon“ (L. Goralik).

Každý z týchto obrazov sa stáva spôsobom, akým dieťa chápe a osvojuje si svoju skúsenosť. Fantázia a vnímanie sveta sa spoločne podieľajú na utváraní psychickej reality dieťaťa. Realita sa stáva psychickou realitou práve tým, že prechádza fantáziou.

Dieťa postupne začína rozprávať svoj príbeh a spolu s tým, ako jeho skúsenosti nadobúdajú verbálnu podobu, sa tento príbeh môže dostať do rozporu s presvedčeniami rodičov alebo s jeho vlastnými vnútornými zákazmi. Fantázia sa potom môže skresliť alebo byť vytlačená mimo vedomia. Tak vznikajú nevedomé fantázie, ktoré kedysi mohli byť vedome prežívané a pomenované, no neskôr boli potlačené.

Témy týchto základných nevedomých fantázií sa následne rozvíjajú do širokej škály podôb, pričom sa v nich rôznym spôsobom vyjadrujú pudové impulzy, obranné procesy alebo požiadavky superega. Existujú však aj primárne fantázie a pudové tendencie, ktoré nikdy neboli verbalizované a nikdy sa nevracajú ako vedomé spomienky. Napríklad orálne kanibalistické tendencie sa môžu prejavovať vo forme fantázie, hoci zostávajú úplne neprístupné verbálnej pamäti. Napriek tomu zostávajú neustále aktívne a naďalej organizujú význam, vnímanie, afekty aj konanie.

To, že predverbálne fantázie aj naďalej formujú vnímanie a afekt, dobre ilustruje príklad Susan Isaacsoej.

Ona uvádza príklad dievčatka, ktoré vo veku jedného roka a ôsmich mesiacov videlo, ako sa jednej z matkinej topánok odlepila podrážka a hlasno pleskla o zem. Dieťa od hrôzy vykríklo a približne týždeň sa krčilo a plakalo vždy, keď videlo, že si mama obúva topánky. Najmä tento pár topánok potom niekoľko mesiacov nemohla nosiť.

Postupne dievčatko na svoj strach zabudlo a dovolilo mame opäť si obúvať topánky. O pätnásť mesiacov sa však zrazu vystrašeným hlasom spýtalo: „Kde sú mamine rozbité topánky?“ Matka, obávajúc sa ďalšieho záchvatu plaču, rýchlo odpovedala, že ich poslala preč. Dievčatko na to povedalo: „Mohli ma zjesť!“

Až po pätnástich mesiacoch bola primitívna orálna fantázia – nutkanie pohltiť alebo byť pohltený, spojené s konkrétnym vnemom rozbitých topánok – po prvý raz vyjadrená slovami. Dovtedy však už existovala a organizovala prežívanie, pocity aj správanie dieťaťa

Nevedomá fantázia je teda nepretržitou prácou psychiky na vytváraní významu. Výsledkom tejto práce je scenár, ktorý pozostáva z postáv, činov a afektov, a je prežívaný ako psychický celok. Je to naratív, ktorý sa môže stať vedomým, keď odpor zoslabne. Ale ešte predtým ho však rozpoznávame podľa stôp, ktoré zanecháva v symptómoch, hre, kresbách, snoch či slovách dieťaťa.

Ak prijmeme, že nevedomá fantázia organizuje psychickú skúsenosť dieťaťa, potom úlohou analytika nie je fantáziu zničiť, ale obnoviť možnosť jej existencie bez toho, aby vyvolávala konflikt a vyžadovala tvorbu symptómov. Cieľom je, aby dieťa mohlo fantáziu prežívať ako fantáziu.

Fantázia nespôsobuje konflikt, pokiaľ môže byť prežívaná ako fantázia – ako niečo, čo nikomu neubližuje a nikoho neohrozuje. Ako raz povedal Malý Hans: „Činnosť nie je túžba a túžba nie je čin”

Počas našej práce sa snažíme porozumieť tomu, akú skúsenosť sa fantázia pokúša spracovať. Potom ju možno postupne transformovať do podoby, ktorá už nevyžaduje symptóm. Inými slovami, cieľom terapie nie je fantáziu zničiť, ale obnoviť jej symbolizačný potenciál.

Referencie:

1. Arlow, J.A. Fantasy, memory, and reality testing

2. Beres, D. The Unconscious Fantasy

3. Bornstein, В. Phobia in a two-and-a-half-year-old child

4. Brafman, A. Why Doesn’t Your House Fall Down?

5. Dowling S. Fantasy Formation: A Child Analyst’s Perspective

6. Freud, S. Introductory Lectures on Psycho-Analysis 7. Gerson, S. Unconscious Phantasy and Relational Reality 8. Hayman, A. Some Unusual Anal Fantasies of a Young Child

9. Kubie, L. Impairment of the Freedom to Change with the Acquisition of the Symbolic Process

10. Sandler, J., & A Sandler. Phantasy and it transformations: A contemporary Freudian view