O význame prítomnej neprítomnosti v analytickom stretnutí

Mgr.Filip Mudrík

„Na ničom z toho, čo viem, nezáleží viac, než na tom, čo sa nikdy nestalo.“
John Burnside

„Vhľad je partitúra, ktorú si pacient osvojuje tým, že ju precvičuje na dobre naladenom
terapeutovi.”
Lawrence Friedman

Inšpiráciou pre tento článok bol text piesne od Liane La Havas „What you don’t do”
a útla, esejistická, no hutná práca Adama Phillipsa „Čo nám uniká“1, ktorá popisuje
význam chýbajúceho, nežitého života a v neposlednom rade vlastný analytický zážitok.
Čo sa týka piesne, ústredný motív je postavený na myšlienke: „It’s what you don’t
do, it’s what you don’t say” – Je to to, čo nerobíš, je to to, čo nehovoríš – ako niečo, čo
môže byť dôležité pre dobrý, láskyplný vzťah. Pri písaní článku som si uvedomil, že píšem
vlastne o význame prítomnej neprítomnosti v rôznych rovinách analytického stretnutia či
vzťahu. O význame nalaďovania sa, poetike a rytme interakcií medzi analytikom a
pacientom – a viac, o pauzách, citlivosti, naladení a striedaní „hromu s bezvetrím“,
plného a prázdneho, či o dávaní/prijímaní a poskytnutí času na metabolické procesy či
trávenie.

Úryvok z textu spomínanej piesne:

Heavy words, little lies
Telling everything but the truth, the truth…
Three little words over time overheard and overused, used.

I know what I got and I know where we’re going
You don’t need to show it, I already know it all
It’s what you don’t do, it’s what you don’t say
(It’s what you don’t do) I know you love me, I don’t need proof
It’s what you don’t do, the games you don’t play
(It’s what you don’t do) I know you love me, I don’t need proof…

The closer we get, oh
The less we need to show

Samotný text je bohatý na rôzne významy, na ktoré by šlo analyticky asociovať –
pravda/lož, dôvera, láska, hranice, intimita a pod. Z toho všetkého som si vybral význam
toho, čo tam (vo vzťahu) nie je, alebo nerobíme.

Na začiatku mi napadla otázka, či nie sú väčším ťahom štetca v analytickom
procese veci ktoré nerobíme, respektíve, ktoré sa prejavujú ako nerobenie – mlčanie,
zotrvávanie v analytickej pozícii a časť hraníc, ktorá je o nerobení, než tie ktoré robíme –
naše interpretácie (to čo hovoríme) a rôzne iné vstupy. A ako je to celé zložitejšie, ako sa
figúra strieda s pozadím a jedno bez druhého nemôže mať svoj význam ani silu.
Premýšľam, ako dôležitý je rámec a technika našej práce na to, aby mohol vzniknúť
proces: niečo medzi nami – v tomto zmysle niečo tvoríme skôr tým, že niečo nerobíme,
než robíme – tak, že dávame priestor pre to, aby mohlo niečo vzniknúť, v čom spočíva
jedinečnosť a skúsenosť z analytického zážitku.

Druhá rovina nazerania na význam neprítomného vo vzťahu je to, čo
nerobíme a nehovoríme v zmysle významu cítenia (vedomého či nevedomého)
oproti hovoreniu, že niečo cítime. Tu sa mi pripomenul Bion a reverie – to aké
dôležité je, či vieme o našich pacientoch snívať – a zvlášť to, či to cítia, že o nich
snívame. A aké dôležité je pre nás všetkých niečo skutočne s druhým cítiť, a nie, že nám
to niekto „len” hovorí. Tu si spomínam na pacientov, ktorí nikdy nemajú dosť a nech
urobíme čokoľvek, nikdy to dosť nebude, tým sa tu však zaoberať nechcem. Jednou
veľkou časťou ako v našich vzťahoch pôsobíme je to akí sme, čo je našou súčasťou, ale
rovnako dôležitou súčasťou je aj čo nerobíme, alebo akí nie sme a ako to vytvára naše
vzťahy – našu kapacitu vytvárať určité intersubjektívne pole. Inými slovami, naše vzťahy tvoríme i tým, čo nerobíme, alebo čo nepovieme a čo z nás nevyžaruje – čo si nie sme schopní o sebe myslieť ako o súčastiach nás samotných – čo je v nás odštiepené či popreté či pridusené. Dôležité je, že o tom vieme (v tom lepšom prípade) a sme schopní s tým pracovať, k čomu nám pomáha vlastný analytický zážitok a ochota sa zaujímať o seba – tak náročný šport. Ako vieme, aj po dôkladnej analýze nám všetkým zostávajú
slepé škvrny – i tu je o nich vždy lepšie vedieť, než nevedieť. Tretia línia je význam a dôležitosť slova – v texte sa spieva o tom, ako silné slová môžu byť malými klamstvami a ako slová môžu strácať hodnotu, ak sú nadužívané a strácajú svoj význam, ak ich význam necítime. Zároveň je v texte odkaz na dôležitosť
zotrvania v analytickej pozícii – “je to to, čo nerobíš, hry, ktoré nehráš.” Hoci, sú momenty, keď sa necháme do niečoho vtiahnuť a je to tak dobre. Premýšľať je možné aj potom, čo sa necháme do niečoho scénického vtiahnuť.

Čo to môže znamenať pre psychoanalytické remeslo?

S ohľadom na prácu s odporom a nahliadanie na rôzne vzťahové zapletenie a
vzorce to môže znamenať mnoho. Postupne umožňujeme pacientom byť samými sebou,
pretože im nerobíme to, čo im bráni v tom byť skutočnejšími, hoci nás k tomu vyzývajú.
Práca s odporom je ako boj s Hydrou: utneme jednu hlavu a druhá dorastie. Celý
analytický proces nie je takto jednoduchý a vo vzťahovej realite predstavuje
vyrovnávanie sa pacienta s tým, kým pre neho sme, kým nie sme, kým by sme mohli a
mali byť a kým sme reálne a koľko toto všetko prináša rôzne odtiene, komplikácie,
poznanie a frustrácie.

Akí vlastne nie sme, my analytici? Čo vlastne ako analytici nerobíme?
Definovať sa dá aj cez to voči čomu sme sa protiidentifikovali a nie len s čím sme sa
identifikovali2. Tu sa mi pripomína Freud, ktorý sa vymedzil voči tomu, s čím začal – s
hypnózou a sugesciou a ako ich v procese vývoja psychoanalytickej metódy odmietol.
Ako to poukazuje na vývoj našej techniky? Ako sa menila a mení v čase? Ako sme dnes
viac ochotní „ísť do čohokoľvek“ (berte prosím s nadsázkou) a ako sa následne nad tým zamýšľame, rozprávame s pacientom. A potom je tu téma individuality analytika – aký je, aký má zážitok z vlastnej analýzy – čo z teórie, zážitku, supervízie si preberá – vedome i nevedome.

Ako to ovplyvňuje základná filozofia našej práce – v zmysle klasík typu neutralita,
abstinencia, anonymita alebo základov našej techniky, settingu a pod. A k samotnej
otázke, akí vlastne nie sme? Čo nerobíme? Vidieť to môžeme na viacerých rovinách:

● vzťahu – nie sme autoritatívni, direktívni, rýdzo interpretační (alebo sme?), ne-
zabíjajúci možnosť premýšľať, objavovať – seba i druhého.
● settingu – nie sme rigidní, ale ani nepodporujeme perverznú fantáziu sveta, kde by
bolo všetko možné.
● hraníc – vytyčujeme ich aj tým, že niečo nerobíme, myslím že tu obzvlášť. Napadlo
mi len pár otázok s tým spojených. Ako často sme testovaní tým, či nezneužijeme
dôveru pacientov? Je testovanie dôvery pozvánkou ku zneužitiu? Alebo odohratiu
sado-masochistických kolúzií, ku ktorým nás pacienti pozývajú? Alebo k zlyhaniu
našej analytickej role a funkcie

To, čo nerobíme má zmysel pre zoznámenie pacienta s analytickou metódou práce.
A to hlavne v zmysle schopnosti čakať, držať pôst a premýšľať – potrebujeme čakať,
rovnako ako čakať s vedomím niečoho – držať pôst a zároveň pri tom všetkom premýšľať
(Najeeb). I tu pôst predstavuje niečo, čo sa nerobí, avšak neznamená to, že to nie je
vnímané, alebo sa o tom nepremýšľa. Ako dôležité je ponechať moment, moment pre
prekvapenie = moment pre porozumenie? Tu zacitujem poetku Louise Gluckovú, ktorej
slová sa dajú pekne použiť ako popis analytickej práce – „Oslovuje ma nedokončenosť,
vety odoznievajúce do neurčita. Nemám rada básne, z ktorých dýcha prílišná ucelenosť,
ktoré sú príliš pevne zapečatené. Nemám rada, keď ma niekto príliš tlačí do istoty.
Vždycky som vyhľadávala a obdivovala (a pokúšala sa písať) básne, v ktorých je viac
otázok než odpovedí (Vlásková, 2021).“

Je to opäť skôr niečo, čo nerobíme než robíme – hoci, azda všetci poznáme ten
moment, kedy chceme pacientovi odovzdať isté interpretačné múdro – avšak, zároveň,
zabiť prekvapenie a šancu sa niečo dozvedieť, o ňom i o sebe.

Chybné kroky pri tanci

V tejto časti sa dostanem viac k téme toho, čo som sa snažil popísať vyššie.
Jedným spôsobom ako uchopiť tému prítomnej neprítomnosti je popis dyadických
interakcií dieťa-matka. Kniha D. Sterna „První vztah“ popisuje výskumy ohľadom vývinu
dieťaťa a dyády matka-dieťa. Jedna z kapitol, „Chybné kroky pri tanci“, mi príde ako
pekná metafora toho, o čom sa snažím písať, hoci popisuje aj iné „tance“, než len ten v
zmysle ne-robenia. Rovina, ktorú som si vybral charakterizuje úroveň stimulácie. Na
jednom póle je prílišná a na druhom nedostatočná. Viac sa budem zaoberať tou prílišnou
a teda klasickým klišé „menej je viac“.

Stern popisuje typy regulačných chýb vo vzťahu matky k dieťaťu:

1) Prílišná stimulácia, ktorú popisuje na príklade interakcie Jenny a jej matky, ktorú
charakterizoval ako „dotieravú, kontrolujúcu a príliš stimulujúcu. Vyzerala (matka), že
chce, potrebuje a očakáva vysokú úroveň vzruchu, čulej interakcie a neustále udržuje
úroveň stimulácie vysoko nad hornou hranicou Jennynho optimálneho rozmedzia
tolerancie stimulácie. A čo viac, zdalo sa, že matka chce túto úroveň vždy, keď sa jej
zachce (Stern,s.142).“ 3

Ako uvidíme ďalej, je to celé omnoho zložitejšie. Pre tento text považujem
za dôležitú najmä nasledujúcu pasáž. Stern popisuje hru Jenny s matkou ako striedanie
„naháňania a uhýbania“ (vhodnejšie slovo ako naháňanie mi príde stretávanie), ktoré
prebieha tak, že ak má dieťa toho už dosť, „odvráti pohľad (často s ľahkým úsmevom),
matka chvíľu čaká, než začne s ďalším naháňaním. Počas tohto okamihu môže dojča
samé zregulovať svoj vnútorný stav a začať vytvárať anticipácie ohľadne ďalšieho
matkinho postupu. Potom, keď matka konečne opäť pristúpi k naháňaniu, začne na nižšej
úrovni stimulácie a obozretne postupuje k vyšším a vyšším úrovniam, až kým dojča opäť
neuhne (tamže).“ Myslím, že i analytický pár funguje v niečom podobne a v našej práci mi príde dôležité byť dostatočne stimulujúci, no zároveň ponechať i dosť priestoru na „uhýbacie manévre“ v ktorých má pacient čas premýšľať, oddýchnuť si od stimulácie, prípadne stráviť to, čo počul – internalizovať zážitok.
Rovnako významná je aj schopnosť reagovať na signály dieťaťa a poskytnúť mu tým zážitok, že svojimi emóciami je schopné regulovať správanie druhých a vonkajší svet. Ak sa to nedeje, zvlášť opakovane, môže sa naučiť, že jeho emócie nie sú relevantným komunikačným prostriedkom, alebo viesť až k tomu, že jeho emočné prejavy a tvárové výrazy všetko len zhoršujú. Postupne môže dôjsť k tomu, že
„motorické vyjadrenie emócií bude čím ďalej, tým viac utlmované a dojča postupne
prestane vytvárať emočné, tvárové výrazy (tamže).“

Ako vidíme, nerobenie, tu v zmysle neprestimulovávania, môže mať veľký význam
pri práci s pacientom. Byť dostatočne citlivý na to, akú úroveň stimulácie druhý potrebuje
a reagovať na zmeny v intenzite tejto potreby môže byť dôležitou kompetenciou nás ako
psychoanalytikov, zvlášť pri práci s pacientmi, ktorí sa akosi nešikovne nazývajú ťažkí či
nároční. Faktom je, že neustále monitorovanie intenzity potreby stimulácie nie je
jednoduchou prácou, no zároveň je tak bežnou súčasťou stretávania sa s pacientom, ako
i súčasťou všetkých vzťahov. Stern k tomu pridáva: „matka, aby mohla reagovať
správne, musí byť citlivá na interpersonálne signály ohľadne svojich chybných reakcií“
(Stern, s.148), čo považujem za ďalšiu kľúčovú kompetenciu a zároveň moment
narcistického zranenia pre predstavu dokonale chápavých analytikov.

2) Nedostatočná stimulácia

Popis nedostatočnej stimulácie uvádzam ako odvrátenú stranu toho, ak druhého až
príliš nechávame samého v sebe bez adekvátnej miery interakcie.
Stern ju definuje ako: „akýkoľvek stav dvojice matka-dojča, ktorý bráni v upútaní a
udržaní pozornosti, či dovoľuje, aby úroveň stimulácie a emócie upadla, či zotrvávala pod
spodnou hranicou optimálnej úrovne (Stern, s.152).“

Nakoniec si od Sterna požičiam ešte popis depresívnej matky, čo je iný typ
nedostatočnej stimulácie a zároveň ako prepojenie k Winnicotovi, ktorý zdôrazňoval
význam hravosti, či prítomnosti iskry v hlase. “Ak je matka napríklad skleslá či v depresii,
môže byť schopná robiť všetky praktické veci …, ale nebude schopná mať iskru v hlase, v
tvári, či v pohyboch … Budú chýbať postupne narastajúce a kulminujúce vzplanutia stimulov, ktoré v dojčati vytvoria príval vzrušenia a tým i emócie … Skleslý opatrovník nebude schopný pohrávať si s vlastným správaním, a tým pádom sa nebude môcť hrať s bábätkom (tamže).“

Snáď sa mi podarilo celú záležitosť čiastočne objasniť a čiastočne skomplikovať.
Nezabúdajme, že v praxi je to vždy menej jasné a štruktúrované než v článku, čiže našej
potrebe uchopovať neuchopiteľné. Na záver chcem ešte uviesť Sternovu myšlienku (s.
165), ktorá je sčasti úľavou a sčasti dôležitou pripomienkou: “Jedným z najefektívnejších
rysov opatrovníkovho sociálneho správania je jeho spontánnosť. Schopnosť vytvárať
účinné, dojčaťom podnietené spočíva fakticky vo veľkom rozsahu v oblasti nevedomia a
intuitívnej dôvery vo vlastné správanie. Narušenie by mohlo ohroziť jeden z
najmocnejších nástrojov opatrovníka a priniesť do interakčného súladu iné tlaky a
napätia.“

Kapacita byť sám a privatissimo

Význam našej prítomnej neprítomnosti pre druhého videl Winnicott v „kapacite byť
sám“, ktorú popisuje ako „jeden z najdôležitejších znakov zrelosti v emocionálnom vývine
(Winnicott, 1958, 416).“ Winnicott ju ďalej v svojom slávnom článku popisuje ako istý
paradox – ako „skúsenosť toho byť sám, ako dojča alebo malé dieťa, v prítomnosti matky
(tamže).“ Paradox spočíva v skúsenosti „byť sám, kým je prítomný niekto druhý“, s
dodatkom, že „hoci sú obaja o samote, predsa je prítomnosť každého z nich dôležitá pre
druhého“ (tamže,s. 417). Je to iná perspektíva na neprítomnosť vo vzťahu, ktorá je
zároveň prítomná a prináša do mojej úvahy dôležitú rovinu zložitosti bytia sám a hlavne
bytia sám s druhým. Ďalej uvádzam dve dlhšie citácie, keďže ako to už býva, nejaký
klasik to už predtým povedal lepšie.

Winnicott ďalej v článku prepája kapacitu byť sám s existenciou dobrého objektu v
psychickej realite jedinca. „Vzťah jedinca k jeho alebo jej vnútorným objektom, spolu s
dôverou ohľadne interných vzťahov, samo osebe poskytuje dostatočnosť žitia tak, že ona
alebo on sú schopní zotrvať v spokojnosti, a to aj pri neprítomnosti externých objektov
alebo podnetov… toto presvedčenie je postavené prostredníctvom opakovania
uspokojivých, pudových uspokojení (tamže).“

”Význam byť sám spočíva v možnosti objaviť sám seba a cítiť sa skutočne, reálne:
Dojča môže objavovať svoj súkromný život len vtedy, keď je sám (čiže, v prítomnosti
8 niekoho). Patologickou alternatívou je falošný život vybudovaný na vonkajších
podnetoch. Iba samo, v zmysle, v ktorom pojem používam a iba vtedy, je kojenec
schopný robiť to, čo by bolo u dospelého ekvivalentom odpočívania… V priebehu času sa
dostaví vnem alebo impulz. V tomto nastavení bude vnem alebo impulz prežívaný ako
skutočný a zároveň bude skutočne osobnou skúsenosťou (tamže, s. 418).“ Prítomná
neprítomnosť teda poskytuje možnosť pre stávanie sa sebou a zároveň rozvíjanie
kapacity byť s niekým tak, že som tam celý a sám. Inou záležitosťou je byť s niekým, kto
túto kapacitu prejavuje tiež.

Zároveň byť sám s druhým predstavuje možnosť pre to, ponechať si niečo sám pre
seba, nekomunikovať. Winnicott v článku Communicating and not communicating leading
to a study of certain opposites píše o tom, ako dôležité je incommunicado – niečo, čo sa
nikdy nepovie a ako je dôležité mať rešpekt k tomu, kedy pacient niečo prináša, hoci
môžeme vnímať ďalšie rozmery a obsahy v pacientovom rozprávaní, ale zároveň
rešpektujeme, že nie je pripravený ich počuť, ak o nich sám priamo nehovorí. Pekná
metafora tejto úcty voči druhému v článku je matka, ktorá neumožní dieťaťu si ponechať
tajomstvo – nazrie do denníka svojho syna a povie mu o tom. Denník má názov ”Moja
súkromná kniha”, kde matka objaví myšlienku: ”Človek je tým, čo si myslí vo svojom
srdci”. Winnicott to prirovnáva k dieťaťu, “ktoré si vytvára privátne self, ktoré
nekomunikuje a zároveň chce komunikovať a byť nájdené. Je to sofistikovaná hra
nachádzania a skrývania, pri ktorej je radosťou byť skrytým, ale katastrofou nebyť
nájdeným (s. 186).” Nie náhodou je schovávačka v istom veku tak obľúbenou hrou – či už
v dyáde s matkou, alebo s rovesníkmi. Zaujímavé, ako podobné sú Sternove zistenia o
význame stimulácie a Winnicotovské paradoxné hry na schovávačku.

Na záver

Aj počas písania článku mi napadalo mnoho asociácií a bolo pre mňa dôležité niečo
neurobiť – nepodľahnúť tomu všetkému, pretože potom by som článok nebol schopný
dotiahnuť do finále a k ako-takej koherentnosti. Mojím zámerom bolo napísať text
podnecujúci k premýšľaniu nad tým, čo v analytických hodinách nerobíme a ako nás to
ovplyvňuje na rôznych úrovniach a ako to vytvára priestor pre to, niečo o sebe i druhých
objavovať. Zároveň som chcel popísať rôzne premenné a zložitosti či paradoxy prítomné v
našej neprítomnosti či nerobení.

Zdroje
Odkaz na pieseň: https://youtu.be/DNLkD8QEnAM
Bromberg, P.M. Stín a podstata: Vztahová perspektiva v klinickém procesu. 1993. In:
S.A. Mitchell, L. Aron – Vztahová psychoanalýza, druhý díl, 2004, Triton.
Vlásková, T. M. Vysoustruhovaná krása: Portrét Louisa Glückové. Časopis Host,2021/1.
Najeeb, S. On becoming a psychoanalyst. Odkaz:
https://drive.google.com/file/d/1d4fLWKYv5ysp6-B-EatwBhPzNqzj9Mv0/view?pli=1
Phillips, A. Čo nám uniká: Chvála nežitého života. Inaque, 2015.
Stern, D. První vztah. Dobra, 2007.
Winnicott, D.W. Capacity to be alone. The International Journal of Psychoanalysis,
1958.
Winnicott D. W. Communicating and not communicating leading to a study of certain
opposites. 1963.